Rázovitá obec Kojšov leží na severnom úpätí Kojšovskej hole pri sútoku potokov Rieka a Jedlinka v nadmorskej výške 470 m (stred obce), ľudovo sa o nej hovorí ako o dedine medzi hoľou (Kojšovskou) a skalou (Folkmarskou). V historických prameňoch sa o nej píše prvýkrát v roku 1368. Vznikla na území rodiny Jakelfalyusyovcov. Dedinu osídlil komes Jakul, zakladateľ zemianskej rodiny z Jakloviec. Názov obce pochádza od osobného mena Kojš. Najskôr patrila pánom z Jakloviec, od roku 1465 panstvu Spišského hradu. V 15. a 16. storočí bola osídľovaná v rámci valašskej kolonizácie, ktorá jej vtlačila charakteristický národopisný ráz odzrkadľujúci sa v dialekte, zvykoch, náboženstve a povahových rysoch jej obyvateľstva. Historické pramene uvádzajú, že nemeckými kňazmi Wichingovcami prenasledované kňažstvo sa uchýlilo do Kojšovskej doliny, pretože tu bol kláštor východného obradu, t.j. grécko-katolíckeho.
Bohatstvo lesov poskytovalo obyvateľstvu obce príležitosť ťažby a spracovania dreva, najmä pre potreby domácich výrobkov z dreva. To je vyjadrené v atribútoch kojšovského erbu znázorňujúceho prekrížené brvno a pílu – symboly ťažby a spracovania dreva, tri štvorlupeňové ruže – symboly baníctva a zlatovlasá hlava anjela, symbolizujúca ochranu obyvateľstva.
Drevorubačstvo a piliarstvo bolo najdôležitejším zamestnaním dedinčanov. Nemenej dôležitým bol aj chov domácich zvierat, najmä oviec a dobytka. V poľnohospodárstve sa zasa pestovali plodiny pre potreby odievania. Najmä Kojšovská hoľa bola v minulosti zdrojom vynikajúcej trávy – psiarky. Ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa na kojšovských pastviskách každoročne pásli jalovice v počte 50 až 60 kusov. Sťahovali sa z dediny v polovici mája a pásli sa tam až do jesene, kedy sa vracali do obce. Okrem toho sa na Kojšovskej holi pásli aj jahňatá v počte viac ako 200 kusov. Horské lúky sa vykášali a seno sa na 300 až 400 vozoch odvážalo do obce na zimné uskladnenie a ako krmivo pre hovädzí dobytok.
Ešte v prvej polovici 20. storočia tu bola rozšírená výroba dlabaného riadu (korýt, misiek, lyžíc, naberačiek), tkanie plátna a súkna a na stupoch v bývalom mlyne mechanické drvenie konope. Rozšírené bolo aj zdobenie kraslíc.
Pôvodné obyvateľstvo bolo ukrajinského pôvodu. Zaoberalo sa drevorubačstvom a pálením dreveného uhlia. V 18. storočí sa v okolí obce ťažila železná, medená aj strieborná ruda, ktorá na čas podnietila rozvoj baníctva.
Kolorit obce dotvárajú silné folklórne tradície s bohatstvom ľudových piesní, neobyčajnou krásou originálnych krojov a rozmanitosťou zvykov. Najviac sa ich uchovalo na Veľkú noc, kedy sa piekol veľkonočný obradný okrúhly koláč z kysnutého cesta – paska, zvaný Chrystos voskres. Bol zdobený štyrmi plastickými symbolmi – svastikou, kresťanským krížom, ktorého rameno sa podobalo písmenu S. Známe bôli ľudové obrady svadby – tzv. Vešeľe.
V čase protigrécko-katolíckej kampane sa ľudia modlili pri kaplnke na cintoríne a pri krížoch, kvôli čomu ich aj prezývali Skapličkare. Dodnes sa preto zachovávajú obchôdzky krížov, čo symbolizuje hľadanie a objavovanie Kristovho hrobu. Napokon jedinečný zvyk, ktorý sa v Kojšove zachoval, spadá do 11. storočia a volá sa „Vodenie Uljany“.
V obci už šesťdesiat rokov pôsobí folklórna skupina Kojšovan, založená r.1958 učiteľkou Vierou Vrtičovou, ktorá za roky svojho trvania dosiahla v rámci svojho regiónu, Slovenska i zahraničia pozoruhodné úspechy. Vo svojom repertoári má vianočné a veľkonočné zvyky, jánske piesne, májenie ľanu, trávnice, vynášanie „smertky“ – Moreny, pytačky a priadky. Klenotom kojšovskeho folklóru je unikátny chorovod starý niekoľko storočí. Aktívne tiež pracuje mládežnícka folklórna skupina Jedlinka. Sieň slávy súboru zdobí veľa ocenení. Zo 42. medzinárodného festivalu Strážnice 1987 si priniesla to najcennejšie umiestnenie – laureát festivalu.
Kojšov je známy taktiež tradíciou Kojšovskej heligónky. Táto harmonikárska prehliadka mala svoj zrod v r. 1997 zásluhou MO Matice slovenskej a jej predsedníčky Rozálie Juríkovej. Dušou všetkých kultúrnych podujatí je bývalý riaditeľ základnej školy a školy v prírode PhDr. Andrej Petrov.
Z pamiatok je zaujímavý gréckokatolícky kostol sv. Petra a Pavla z r. 1809, ktorého výzdobu tvorí drevený polychrómovaný ikonostas neorokokového štýlu. Text na priečelí kostola je písaný v staroslovienčine. Pri kostole je pravoslávna fara zo začiatku 18. storočia. Menej známy je i pravoslávny kostolík.
Kojšov bol jednou z posledných obcí spišskonovoveského okresu napojených na autobusovú dopravu. Po vojne postavili v Kojšove základnú školu, v ktorej roku 1989 zriadil NV mesta Košíc školu v prírode. Svojmu účelu slúžila do marca 2008, kedy ju VÚC Košice zrušil.
Podľa posledného sčítania má Kojšov 740 obyvateľov, z čoho je 733 slovenskej národnosti. Prevažná časť je gréckokatolíckeho vyznania.
Kojšov je ideálnym turistickým východiskom do malebného okolia. Okrem Kojšovskej hole na Vršok, Striebornú, Smolej, no najmä na blízku Folkmarskú a Murovanú skalu. Tento tiahly horský hrebeň zdobí niekoľko mohutných skalných zoskupení, z nich najznámejšie sú Turniská. Je v nich najväčší skalný tunel na východnom Slovensku (Klenba) a množstvo skalolezeckých výstupov, v ktorých začínal i svetoznámy slovenský skalolezec Juraj Rečka, neskorší majster sveta v najobťažnejšej skalolezeckej disciplíne.
Vápencové podložie tzv. Folkmarského krasu ukrýva viacero jaskýň (Partizánska, V Červenej skale, Pod bukom, Tonisova, v Turnisku, Lukáčova, Čierna Kukučka, Pri Chyži, Pri Polianke, Chrám a ďalšie).
V kultúrnom svete je Kojšov známy ako rodisko významných osobností, medzi inými aj známeho filmového režiséra Juraja Jakubiska.
V obci pracuje agilný turistický oddiel Horal Kojšov vedený Mariánom Petríkom. Každoročne organizuje tradičný výstup na Kojšovskú hoľu. V roku 2006 sa podieľal na vybudovaní nového náučného chodníka s dvanástimi tematickými zastávkami z Kojšova cez Murovanú a Folkmarskú skalu do Veľkého Folkmaru.
V roku 2000 bola lúka „Na Minárke“ pri Kojšove dejiskom XXIV. Východoslovenského tábora ochrancov prírody a krajiny.
